Prečo by rodičia mali podporovať talenty a záujmy svojich detí a podporiť ich výber povolania?
Prečo by mladí ľudia mali snívať a ísť za svojimi kariérovými cieľmi, ak vedia čo ich skutočne baví?
Tento skutočný príbeh o kariérových voľbách dvoch ľudí – terajších manželov v dôchodkovom veku, vám snáď dá odpovede.
- Miloslav bol v škole dobrý v matematike a fyzike. Jeho otec mal sen byť jadrovým fyzikom, a tak to chcel mať zo svojho syna. Keďže v tej dobe bolo ťažké dostať sa na tento odbor, nakoniec išiel na elektrotechniku. Kým bola matika a fyzika bolo to dobré, ale keď prišli odborné predmety zhrozený zistil, že ho to vôbec nebaví. Otec chcel, aby to dotiahol na inžiniera. No Miloslav si povedal dosť. V treťom ročníku odišiel a snažil sa to ututlať. Začal pracovať ako robotník na železnici a premýšľal, čo so životom.
- Hanka milovala hru na klavíri. Trávila pri ňom hodiny denne. Mala sen ísť na konzervatórium. Otec však z neznámeho dôvodu chcel, aby vyštudovala stavebnú školu. „Hrou na klavíri sa predsa neuživíš“. Sny sa museli rozplynúť a vyštudovala strednú stavebnú a išla i na vysokú tohto zamerania. V prvom ročníku na výške chcela odísť. Otec však nechcel o tom ani počuť. A dopad? Potajme odišla zo školy. Po dvoch mesiacoch si okolie všimlo, že nevychádza von z domu a pribrala 20 kilo. Prišla depresia, úzkosť, liečba.
Možno práve podobný osud ich dal dohromady s Miloslavom. A možno aj podobné záujmy, hodnoty a kvality, ktoré ich smerovali skôr k pedagogicko-psychologickým vedám. Obaja si povedali, že nie je neskoro na zmenu a rozhodli sa podať prihlášku na rovnakú školu humanitného zamerania. S malou dušičkou to oznámili rodičom a zastali si seba.
Životné rozhodnutie ísť za tým, čo ich baví sa vyplatilo. Z Miloslava sa stal detský terapeut, neskôr riaditeľ v ministerstvom školstva riadenou organizáciou. Založil vlastnú vzdelávaciu firmu, v ktorej s radosťou viedol vzdelávacie tréningy. A napokon vysokoškolský učiteľ s orientáciou na prax. Hanka zanevrela istú dobu na klavír, ale našla svoje druhé veľmi silné „poslanie“. Stala sa z nej vychovávateľka a terapeutka pre ľudí s hendikepom. Neskôr riaditeľka v zariadení sociálnych služieb. Svoju prácu robila s oduševnením a dobrým pocitom, že môže pomáhať ľuďom. Na dôchodku sa vrátila ku klavíru, je to jej vášeň, uvoľnenie a radosť.
Tento príbeh má našťastie dobrý koniec. Našli sa dvaja ľudia v podobnej situácii. Navzájom sa podporili a postavili proti vôli svojich otcov, ktorí ich tlačili vyštudovať niečo, čo nechceli. No presadzovanie vôle rodičov pri voľbe povolania sa deje aj dnes. Rodičia to samozrejme robia v domnienke, že robia to najlepšie pre svoje deti. Ako môžu rodičia pomôcť svojim deťom pri výbere školy? Niekedy stačí lepšie svojim deťom načúvať a pozrieť sa s nadhľadom na to, čo chcú a vedia. Alebo sa zaujímať o motívy ich voľby a dať pozor, aby sa nerozhodovali len tak náhodne.
Voľba povolania je jedna z najdôležitejších volieb v živote človeka, ktorá ovplyvní celý život. Mladí ľudia by sa mali rozprávať o svojom budúcom povolaní, kariérovom smerovaní a stáť si za svojimi predstavami a snami. Kvalitné služby kariérového poradenstva a „partnerský“ a „načúvajúci“ prístup rodičov im k správnej voľbe môže pomôcť. Iba tak možno eliminovať nesprávne kariérové rozhodnutia a následne nespokojnosť ľudí v zamestnaní.
- 62% Slovákov je nespokojných alebo veľmi nespokojných vo svojom povolaní
- 46% absolventov nikdy nepracovalo v odbore, ktorý vyštudovali
- 54% absolventov by sa dnes v otázke štúdia rozhodla inak
- 43% Slovákov považuje zamestnanie len za spôsob, ako zarobiť peniaze, nič viac
(Štatistické údaje sú z prieskumu Centra vedecko-technických informácií a zo Sociálnej poisťovne.)
